Deti a ich hračky

Deti a ich hračky

Rodina s malými deťmi. Je vôbec možné v takej domácnosti udržiavať aspoň aký taký poriadok? Typické povzbudzujúce vety pre mamy malých detí znejú: „Nie je dôležité, aby ste mali uprataný byt, dôležité je venovať sa deťom…!“ Dajme tomu, že je to tak, ale čo ak som typ človeka, ktorý sa cíti viac spokojný v poriadku a ten chaos a neusporiadanosť, ktorú deti svojimi hračkami vytvárajú, ma tak trochu ničí. A prečo musím neustále prekračovať ich hračky, stúpať na kadejaké umelohmotné drobnosti? Mám predsa právo cítiť sa doma dobre, či nie?

Ak si všímate, ako malé deti fungujú, tak mi určite dáte za pravdu, že čím viac hračiek majú k dispozícii, tým menej ich zaujímajú. Stále chcú niečo iné a celkovo sú akési protivné. Nervózne deti, nervózni rodičia. Frustrovaný rodič vezme do ruky odpadkový kôš a hádže doň predmety neurčitého charakteru, ktoré boli kedysi hračkami (ak vôbec mali tú šancu, aby sa dieťa aspoň chvíľu s tým hralo). A sú to presne tie isté predmety, za ktoré pred nedávnom utratil peniaze (a v mnohých prípadoch vôbec nie malé).

Tu čosi nesedí, kdesi sa proste stala chyba. Je len na nás, aby sme ju odstránili. Tiež mám domácnosť a dve malé hrajúce sa deti v nej. Skúsenosťami som došla k určitým záverom, s ktorými sa rada podelím.

Minimalizmus hračiek vs. skutočná realita

Ako minimalisticky zmýšľajúci a cítiaci človek, ako mama, ktorú fascinuje montessori pedagogika, som mala krásnu predstavu detskej izby, kde budú na poličkách uložené len samé zmysluplné hračky a moji potomkovia ich po hraní hneď vrátia na patričné miesto 🙂

Bolo by to pekné, ale nedeje sa tak. Prečo? No z viacerých dôvodov. Ten najpodstatnejší je, že to bola len moja predstava a ja proste nemám čo svoju predstavu deťom nanútiť. Nech som sa akokoľvek snažila, do bytu sa nám dostali aj hračky „menej zmysluplné.“ A deti ich v mnohých prípadoch majú rady, tak čo už.

A systematické vrátenie hračky na pôvodné miesto? Určite môže krásne fungovať v škôlke, v detskom klube, ale nie doma. Aspoň u nás nie. Neustále upozorňovanie detí, aby hračku vrátilo na miesto, keď už sa s ňou nehrá, by predstavovalo značný teror. Nielen pre deti, ale aj pre mňa. Uprednostňujem robiť si svoje veci a deti sa okolo mňa hrajú ako chcú. Zastávam totiž názor, že do hry sa deťom zasahovať nemá a s prílišným venovaním sa im to tiež netreba preháňať.

V každom prípade však, aby sme si doma mohli všetci spokojne nažívať aj s hračkami, držíme sa určitých zásad:

Hračky sa nekupujú len tak hocikedy

Na žiadosť mojich detí niekedy zablúdime do obchodu s hračkami. Prečo nie? Je jasné, že sú zvedavé a chcú sa pokochať pohľadom na pestrosť hračiek a celú tú nádheru (z ich pohľadu). Pokukáme, povieme si „jéj“ a z obchodu sa vraciame tak, ako sme doň vošli: bez jedinej hračky. Moje deti sú síce malé, ale dobre už chápu: „to, že sa mi nejaká hračka v regáli páči ešte neznamená, že ju musím mať doma.“ A celkovo hračky sa nedostávajú len tak. Patrí to príležitostiam ako narodeniny, meniny, Vianoce. Sem tam nejakého plyšáka donesie návšteva, určite nie všetkému sa dá zabrániť. Vo všeobecnosti však naše deti hračkami zasypávané nie sú. O to je ich radosť väčšia, keď niečo vysnívané dostanú.

A či v obchode mi nepília uši: „ja to chcéém…!?“ Absolútne nie. Ak by sa o také niečo pokúsili, jednoducho vysvetlím, že nie, pretože „doma máme hračiek dosť, za chvíľu budeš mať narodeniny, určite niečo pekné dostaneš…“ Deti s tým nemajú problém. Typické scény hádzania sa v obchode o zem kvôli chcenej hračke (alebo sladkosti či niečoho iného) my nepoznáme. A to teda naše deti nie sú neviem ako disciplinované. Kdeže. Niekedy divoké, často vzdorovité, také normálne deti.

Nechcem pôsobič mentorsky a ani sa nechcem pohoršovať nad správaním niektorých detí, však netuším, čím ma v budúcnosti prekvapia tie moje. Len si myslím, že za divadelnými scénami detí v obchodoch stojí postoj či správanie rodiča. Možno chcením danej hračky zrkadlia konzumné správanie rodičov. Alebo vôbec nejde o hračku, dieťa si pýta pozornosť, keď ju ináč nedostáva. A možno zúfalo žiada, aby mu niekto konečne určil nejaké hranice. Ťažko povedať, len viem, že u nás to akosi ide aj bez toho.

Blikajúce a zvuky vydavájúce hračky proste v byte mať nebudeme

To, že nie každá hračka, ktorú doma máme, spĺňa nejaké moje predstavy (prírodný materiál, aby podporovala rozvoj…), to mi už nevadí. Predsa nič nie je ideálne a ani prostredie, v ktorom naše deti fungujú nemôžeme nastaviť do špičkového ideálu, resp. toho, čo mi považujeme za ideál. To by pre deti nemuselo byť dobré. Na čom však trváme je to, že hračky, ktoré vydávajú podivné zvuky, opakujú nejaké slová, svetielkujú a neviem čo všetko robia, jednoducho doma mať nebudeme. O tom sú starí rodičia a iní darcovia hračiek oboznámení. Ak by sa náhodou niečo také k nám dostalo, pôjde to preč. A nie preto, že pre intelektuálny vývin dieťaťa je to absolútne bezcenné (ak nie škodlivé), ale preto, že to pokladáme za niečo dosť rušivé a našej psychickej pohode by to nepridalo. Doma sa chceme proste cítiť príjemne.

Hračky si tiež zaslúžia, aby sme si ich vážili a neničili

Ak má dieťa deštrukčné sklony, môže byť mnoho dôvodov, môže ísť aj o hlbší problém. Nevidím však dôvod takéto správanie ignorovať a aj keď zastávam názor, že deťom sa má ponechať značná sloboda, pokladám za rozumné upozorniť ich, že s hračkami zaobchádzame s úctou, neničíme ich. Deštrukčne sa správame my všetci k našej planéte. Našťastie mnohým už dochádza, že nie je to správna cesta a objavuje sa snaha vybočiť z tohto smeru. Učiť deti vážiť si aj materiálne veci je podľa mňa tiež toho súčasťou.

Hračky udržiavame v poriadku

Mnoho domácností si zadováži do detskej izby jeden veľký box, do ktorého sa hračky pri upratovaní jednoducho nahádžu. Riešenie síce jednoduché, praktické pre minimalizovanie činnosti nazývanej upratovanie. Nie však najšťastnejšie riešenie, ak chceme deti učiť skutočnému poriadku. Poriadku vnútornému, nielen tomu na prvý pohľad. Boxy ako také nie sú zlé, ale nie všetko nahádzať spolu. Vzniká z toho neurčitá masa neurčitých predmetov, hračky sa ničia, strácajú význam, ich hodnota degraduje. Takže upratovať možno dlhšie, ale poctivejšie. A hračky kategorizovať. Napr.: jeden box na lego, druhý box na gumové zvieratká, tretí na oblečenie pre bábiky…autíčka, bábiky, plyšáky pekne uložiť na poličku. Každá stavebnica, puzzle, spoločenská hra, ale aj potreby na umelecké tvorenie… proste všetko má mať svoje miesto. Vtedy to má systém, dáva to zmysel a príjemnejšie sa funguje.

Deti považujeme za prirodzených tvorcov bordelu v byte. Tak jasné, ich spontánnosť, hravosť, zahĺbenie sa do hry spôsobuje rozvrátenie usporiadanosti bytu. A určite by nebolo dobré ich za to neustále kritizovať a silno im v tom brániť. Na strane druhej deti veľmi ľahko pristúpia na pravidlá hry, že treba si po sebe upratať (aspoň večer pred spaním) a každú vec odložiť tam, kam patrí. Akoby im to dávalo pocit istoty. Takže stojí za to ich k tomu viesť.

Aj tu platí menej je viac

V dnešnej dobre prebytku by sa byt zapratal hračkami veľmi ľahko. Pre koho by to však bolo dobré. Pre rodičov určite nie, ale ani pre deti. Pre dievčatko má určite omnoho väčší význam nadobudnúť vzťah k jednej bábike, ako vlastniť dvadsať bábik, ktoré sú zapratané v množstve iných zbytočných hračiek, dosť pravdepodobne už nemajú všetky končatiny a dievča už ani netuší o ich existencii. Nehovorím, že je podmienkou vlastniť len jednu bábiku, však pokojne aj desať. Len ide o princíp. Ak chceme deti učiť hlbším hodnotám, veľký počet hračiek tomu nepomôže. A preto si pokladám za svoju úlohu, úlohu dnešného rodiča vedieť to správne množstvo hračiek u detí ustrážiť.

Predpokladá to dohodu so starými rodičmi a inými rodinnými príslušníkmi, ktorí deti obdarúvajú. Nie vždy je to ľahké, ale najdôležitejšie je mať to ujasnené sám v sebe.

Ktoré hračky teda uprednostniť? Tie, ktoré deťom prinesú potešenie dlhodobejšieho charakteru, tie ktoré podporujú kreativitu, tie, ktoré sú kvalitné a vydržia im celé detstvo. Ak sa u nás objaví hračka, ktorá toto nespĺňa, nie je dôvod opatrovať ju. Radšej však robím preventívne opatrenia, aby sme proces zbavovania sa nepotrebných hračiek nemuseli často podstupovať.

Otravné drobnosti

Určite ich poznáte. Malé prkotinky ako hračky z kinderka, darčeky k nákupu, mini darčeky od hocikoho, časti hračkárskych súprav, ktoré už roky neexistujú, ale vaše dieťa to niekde u starých rodičov objavilo. A povaľujú sa kadekde. Prístup minimalistu je v tomto prípade jednoduchý: rovno do koša. Aj u nás sme to tak riešili. Kým som si nevšimla, že moje deti tieto drobnosti asi potrebujú. Pretože nech sa ich zbavím všetkých, ony zase nejaké zoženú. Rady si ich dávajú do vreciek, či len tak držia v ruke, keď ideme von. A niektoré celkom kreatívne vo svojich hrách využívajú: napr. stará plastová šálka ešte z čias môjho detstva je vraj bazén pre malé mačičky. Nuž mením svoj postoj. Otravné drobnosti budem doma trpieť. V rámci udržania poriadku sme vyčlenili jeden malý košíček na kategóriu: nezaraditeľné drobnosti.

Keď sa hračkami stávajú nehračky

Prečo by sa malo dieťa hrať len s hračkami? A do akej miery ich vlastne potrebuje. Dieťa aspoň v útlom veku by pravdepodobne bolo bez hračiek úplne v pohode. Stačilo by mu, aby malo možnosť poznávať predmety zo sveta dospelých. Fascinuje ich to a je to pochopiteľné. Inštinktívne sa chcú naučiť to, čo robia dospelí, však od toho záviselo prežitie našich predkov. Dovoľme teda našim mláďatám hrať sa s predmetmi nášho bežného života. Ony sa vyhrajú, možno niečomu aj naučia a my ušetríme peniaze za kúpu zbytočných hračiek. Načo kupovať plastové kuchynské náradie pre deti, keď sa môžu vyhrať so skutočnými hrncami. A hračkami sa môžu stať naozaj rôznorodé predmety, ktoré má každý doma: hrnce, varešky, kladivo, (v niektorých prípadoch pochopiteľne len pod dozorom dospelého), metlička, smeták, hubky na riad, štipce, stará peňaženka alebo kabelka, ale aj prázdne PET fľaše, zaváraninové poháre. Fantázii sa medze nekladú.

Tu však podotknem jednu vec. Nech si dieťa poskúša, čo len chce, ale som rodič a mám právo na určité osobné veci, pri ktorých si neželám, aby sa ich deti dotýkali. Napríklad mobil. Mobilný telefón patrí do sveta dospelých a podľa mňa neslúži na hranie. Ak si chce drobec skúsiť zatelefonovať starej mame, nech sa páči. Ale na hranie hier proste nie. Reálny svet je predsa neskutočne zaujímavý a bola by škoda stratiť záujem poznávať ho kvôli pohodlnejšej virtualite.

Retro hračky

Naši rodičia veru nekonali minimalisticky. Žiadne posúvanie hračiek iným deťom, žiadne pretriedenie, masové vyhadzovanie. Vďaka im za to. Pretože teraz, keď po rokoch odkiaľsi zo skrine vytiahnu založenú, zaprášenú krabicu s hračkami z čias nášho detstva, akoby sme mohli cestovať v čase a aspoň pocitovo sa vrátiť do čias sladkého detstva. V spomienkach nastanú chvíle, keď sme sa s danou vecou hrali, keď sme sa ešte vedeli hrať s plnou oddanosťou celej našej bytosti. A s tou istou hračkou to môže prežívať teraz naše dieťa. Veď je to nádherné. Niektoré kúsky treba trochu zreparovať, niektorým vdýchnuť modernejší ráz. Takto moja mama vynovila starý kočík pre bábiky. Hračky z čias nášho detstva mali oproti dnešným mnoho výhod: boli kvalitnejšie, odolnejšie, možno menej výrazné, ale zmysluplnejšie a hlavne nemali sme ich tak veľa ako bežne dnešné deti. Svet ešte nebol tak zaplavený rôznorodými nezmyslami. A preto sme si ich vážili, nezničili a nadobudli sme k nim vzťah.

Hand – made hračky

Dnešná ľahká dostupnosť akýchkoľvek hračiek dosť demotivuje od vlastnoručného vyrábania ich. Veľká škoda. Určite sa oplatí nájsť si ten čas aj tvorivý potenciál v sebe a niečo vlastnoručne pre našich drobcov vyrobiť. Je jedno, či to bude handrová bábika, háčkované zvieratko, doma spravená busy board, či svojpomocne zhotovená edukačná aktivita. Keď to rodič tvorí pre svoje dieťa vkladá do toho lásku. A ešte vyšší level je vytvoriť hračku spolu s dieťaťom. Takto vzniknutá vecička nadobúda úplne inú hodnotu.

Hračky, z ktorých deti vyrástli, posunieme ďalej. Alebo aj nie…

Detstvo je veru krátke, z niektorých hračiek deti rýchlo vyrastú. Čo teraz s tými vecami. My už nie sme ako naši rodičia, my to nechceme skladovať niekde po skriniach. A tak to ponúkame susedom, ktorí majú menšie deti, darujeme na charitu, odnesieme na zónu bez peňazí. Nuž každé riešenie lepšie, ako ich vyhodiť. Prečo by nemohli dostať druhú šancu a ešte nejaké dieťa potešiť?

Tu si však spomeniem na poklady z nášho detstva uchované mojimi rodičmi. Naozaj je nevyhnutné zbaviť sa všetkých hračiek? Typické minimalistické tvrdenie znie: „Najkrajšie veci nie sú veci…“ Samozrejme, dôležité sú nemateriálne hodnoty, duchovno. A hračky sú len predmety. Či? My ľudia si mnohokrát svoje duchovné hodnoty potrebujeme nejakým spôsobom zhmotniť, preniesť to na predmety. Pravdepodobne pri väčšine predmetoch, ktoré vás obklopujú, pociťujete neutrálne pocity. Sú však predmety ako vaša obľúbená šálka na kávu, obľúbený sveter, obraz visiaci u vás na stene… tam už tie pocity neutrálne nie sú, však áno. Deti si také niečo prežívajú s hračkami. A omnoho hlbšie ako my, pretože hračky si aj personifikujú, prežívajú pri ich používaní silné emotívne zážitky.

Rodič si svoje deti pozná a vie, u ktorých hračiek bola tá citovosť silnejšia. A práve také kúsky si skúsme ponechať. Nielen kvôli deťom aj kvôli nám. Aby sme si niekedy ľahšie pripomenuli, že naše deti boli malé. Však nejaké miesto sa pre ne nájde.